(Komerčne úspešní) spisovatelia sú smrteľne nudní

Ešte sa mi tuším nestalo, že by som na nejakej besede s komerčne úspešným spisovateľom vydržal do konca. Neobsedím tam: moderátor sa pýta zvyčajne tie isté otázky, čo na každej besede, autor odpovedá miestami vážne, občas vtipne (ale nikdy nie nekorektne, drzo, od veci, morbídne či čiernohumorne); a pritom sa nič zásadné ani zaujímavé nedozviem, ale čo je horšie – ani tam nič necítim, žiadnu iskru, život, svišťanie padajúcej hviezdy, výbuch meteoritu, trhanie miliónov panenských blán...

Slovom, zabitý čas.

Najviac ma „baví“, keď besedujúci preberajú otázku „úspechu“ – ten sa dnes meria výlučne podľa počtu predaných výtlačkov a generovaných ziskov z predaja. Akoby literatúra bola o tomto!

Ale nemôžeme nikoho viniť. Ľudia, čo píšu komerčne úspešné veci a ľudia, čo ich na besedách spovedajú, najčastejšie (pozor, poznám vzácne výnimky – väčšinou sú to ženy) nemajú odborné vysokoškolské vzdelanie, nie sú teoretikmi literatúry či umenovedcami (a chýba im aj vrodený cit pre vnímanie krásy, to je na celej veci to najtragickejšie). Takže sa ľahko dajú opiť dobovou módou a trendmi.

V predstavách týchto masových producentov masovej literatúry musí mať „skutočný“ román aspoň 300 strán, hrubú väzbu, prepracovanú zápletku, a spoločenské posolstvo. Netušia, ako tvoril Faulkner, Čechov, Dostojevský, Balzac, Hemingway, Bukowski a mnohí ďalší. Netušia, ako žili.

Netušia, aké je spojenie medzi životom a tvorbou.

Čo je horšie, majú istú ustálenú predstavu o tom, ako má literatúra vyzerať a čo má predstavovať. Čo je však ešte horšie – túto predstavu udržiavajú pred širšou verejnosťou, ktorá sa nechá ich rečami učičíkať (pretože nemá čas ani energiu ponárať sa do zákutí umeleckej tvorby hlbšie, než je návšteva kníhkupectva, prípadne vyplnenie objednávky cez internet).

Títo autori sú väčšmi podnikateľmi, než spisovateľmi. Netvoria preto, že ich k tomu núti chorobné nutkanie. Nejde im o radosť z objavovania sveta hladnými očami, o okúzlené nadšené bláznivé choromyseľné výskanie nad novým pohľadom na to, čo možno iní považujú za zjavné...

Ide im hlavne o navyšovanie počtu čitateľov, prebíjanie sa hore rebríčkami predaja a čoraz väčší zárobok. Zjavne sa to ukazuje v rozhovoroch, kde svätosväte prehlasujú, že nepijú, nefetujú, nenaháňajú baby/vtáky a tak vôbec, žijú usporiadný, obyčajný život slušných, pracujúcich ľudí.

Čo sa vo svete pokazilo, že z umelcov sa stali suchopárni, kalkulujúci živnostníci???? Taký Saroyan dlhoval na daniach toľko, že normálny človek by si to dávno hodil. Taký Sándor Márai nemal za druhej svetovej ani len na chlieb. Napriek tomu písal tak, ako dovtedy – nekomerčne. O človeku. Žiadne lacné triky, zložité zápletky; žiadna Agatha Christie na steroidoch.

Iba obnažené ľudské srdce. A to bez pátosu.

Je v tom tiež kus politiky: poznať tých „správnych“ ľudí, ktorí vás zoznámia zasa s ďalšími a tak ďalej. Ide o trendsetterov a osoby z prostredia masových médií, teda tých, čo vám vybavia besedy vo veľkých kníhkupectvách či na hudobných festivaloch a pod. Na Slovensku sa koncentrujú prirodzeným spôsobom v Bratislave. Pozvú vás do rozhlasového vysielania, alebo vás zoznámia s niekým, kto vás tam pozve. Dajú vám priestor v novinách. Atď. A vy zohráte hru na milého, kultivovaného spisovateľa, budete si podávať ruky a usmievať sa, lebo viete, že vás to ťahá „hore“. Spravíte si predsa super promo, ou jé! A doma budú na vás hrdí...

Možno vás dokonca začnú na ulici poznávať a zdraviť cudzí ľudia!

No nie je to úžasná pumpa pre EGO?

(krátka prestávka, idem hodiť šabľu...

...už som naspäť)

Taký prístup nemá nič spoločné s umením. S živelnosťou, autentickosťou, vášňou, búrlivými výšinami a hlbočiznými prepadliskami duše. Je to obyčajný obchodno-prospechársky prístup, ktorý priemerne inteligentného a bystrého človeka s trochou jazykového citu zavedie ku komerčnému úspechu na literárnej scéne.

Prakticky z každého, kto nie je úplný idiot a je ochotný pristupovať na kompromisy, dnes môžete s patričným marketingom spraviť literárnu hviezdu.

Príklad z iného uhla:

Dnes už kanonizovaného Rimbauda vyššie popisovaní ľudia kúpia v darčekovom balení pod stromček svojim priateľom, no keby žili v jeho časoch, boli by ním totálne znechutení. Akoby nie, veď sa parížskym salónnym literátom predstavil tak, že celý znudený na ich čítačke vyskočil na stôl, a vymočil sa prednášajúcemu etablovanému básnikovi rovno do náruče...

V tejto línii šiel v 80. rokoch minulého storočia americký pankáč G. G. Allin, ktorý si zaumienil, že vráti rokenrolu jeho podstatu, teda skutočné nebezpečenstvo. Pri oslave podpisu zmluvy s veľkým hudobným vydavateľstvom jednoducho vyskočil na stôl a omočil generálneho riaditeľa vydavateľstva rovno na jeho drahý oblek.

Vidíme paralely? Chápeme sa?

Amadeus chľastal a kurvil sa.

Ginsberg sa dal zavrieť do blázinca, aby ušiel base, a básnil o homosexuálnych námorníkoch a iných mrdátoroch.

Kesey sa prefetoval krížom cez Ameriku (a ctení predstavitelia stredných vrstiev dnes vodia svoje deti do divadla na Prelet nad kukučím hniezdom...).

Kerouac sa prekefoval krížom cez Ameriku.

Van Gogh za života predal jediný obraz – svojmu bratovi.

Pollockovi to dobre šľahalo na hlavu.

Tolstoj sa na staré kolená vykašľal na rodinu.

Warhol žil do samého konca u svojej matky.

Morrison... Morrison bol Boh.

Hitler bol žena.

Bukowski mal v piči.

Rytmus je fenomén.

A ja stále čakám, kým so mnou podpíše zmluvu veľké vydavateľstvo, aby som na oslave mohol XXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXX

Markus E. Pičus more, nech sa Zem otvorí a šetkých nás zožere, AMEN!