Sobota (II.)

Mesiac sa schoval za čierne mračná a z oblohy sa spustili prvé kvapky dažďa. Walker sa začal pripravovať na zápas. Zbraňový opasok odovzdal členovi svojej osobnej stráže. Odložil si klobúk, vyzliekol sako, odopol viazanku, a vyhrnul rukávy svojej košele. Na hrubých predlaktiach sa mu zvíjali svalové vlákna. Predstava, že jeho tvrdé hánky by sa mali stretnúť s nejakou bradou alebo nosom, vzbudzovala hrôzu.

Odrazu Marsh Mellow zvolal tak, aby to všetci počuli: „A čo takto zvýšiť stávky a spraviť ten zápas NAOZAJ zaujímavým?“

Medzi obecenstvom to zašumelo. Ozvali sa súhlasné výkriky. Prichádzal rozhodujúci okamih tajného plánu.

„Myslel som, že muži viery nemajú povolený hazard,“ odvrkol Walker.

„Tu a tam, pán starosta, tu a tam...“ odvetil kňaz a kútiky úst sa mu zdvihli v prešibanom úsmeve.

„Tak čo navrhujete?“ spýtal sa Walker, keď videl, že ľudia sú tomu nápadu naklonení. Dokonca jeho vlastní muži prikyvovali. Nechcel sa pred nimi javiť ako muž, ktorý sa zľakne vyrývania obyčajného farárka.

Marsh Mellow zvolal: „Navrhujem nasledovné! V prípade, že súboj vyhráte, získate peniaze zo všetkých dnešných stávok a vaše meno bude navždy neodvolateľne späté s víťazstvom nad šampiónom z Juhu. Navyše, v meste už nik nespochybní vaše právo byť jeho starostom. Ale pokiaľ zvíťazí Bubba... Odtiahnete vy a vaši ľudia odtiaľto preč a už nikdy sa do Pragtownu nevrátite!“

Hlavná ulica stíchla akoby uťal. Na nebesiach zadunel hrom a vzápätí oblohu rozčeril blesk.

Bolo jasné, že Marsh Mellow hrá vabank. On sám si toho bol vedomý, no nemal na výber. Buď na to Walker skočí, alebo je koniec. Nebolo cesty späť: mesto sa buď zbaví svojho utláčateľa teraz, alebo nikdy.

Potom, odrazu, sa Walker začal smiať. Jeho počiatočné uchechtávanie prešlo do hlasného rehotu. Neznelo to však pobavene, skôr zlovestne. Kdesi pod fasádou dobrej nálady sa ukrýval temný spodný prúd...

O chvíľu starosta zvážnel a riekol: „Vy... Mellow... Dobre ste to vymysleli. A predpokladám, že ostatní sa v tom vezú tiež. Toto zavšivené mesto... Potom všetkom, čo som pre vás spravil! Nevďačná banda. Myslíte, že bez mojej ochrany by ste v dnešných časoch vydržali čo i týždeň? Tie vaše búdy by ľahli popolom po prvom nájazde desperátov alebo kočovných indiánov. Ale nech je po vašom. SÚHLASÍM! Ak ma ten malý čierny zloží na zem, už ma tu neuvidíte! Poďme na to!“

***

Obaja muži vstúpili do ringu s odhodlaným výrazom. Akoby to mal byť posledný zápas v ich živote. Walkerove oči prezrádzali Bubbovi, že starosta si nebude brať servítky. Pôjde po černochovi až do posledného dychu. Tento zápas skončí až vtedy, keď jeden z nich nebude ďalej schopný stáť na vlastných nohách.

Z oblohy spadli prvé kvapky dažďa, keď Joe Midnight dal pokyn, a boxeri sa pustili do seba.

Walker bol na svoju váhu čertovsky rýchly. Bubba sa kryl za rukavicami, ktoré tlmili jeho údery na tvár. Tie najväčšie bomby však pocítil tak či tak. Bolo to, akoby ho niekto mlátil palicou či drevenou stoličkou.

Walker na to išiel zhurta. Nedovolil Bubbovi tancovať po ringu, naháňal ho, snažil sa ho zahnať do rohu. Bubbovi sa zakaždým podarilo veľkému mužovi uniknúť iba o vlások. Sám rozdával telegrafické údery zľava – sprava na Walkerovu hlavu, no starostovu bradu sa mu nepodarilo zasiahnuť. A údery na sluchy akoby Walkerovi nestáli ani za to, aby sa obťažoval ich vykrývaním. Diváci híkali.

Po konci prvého kola obaja zadýchaní súperi odpočívali vo svojich rohoch. Joe Midnight poradil Bubbovi, nech pokračuje ako doposiaľ a nenechá si vnútiť súperov štýl: „Hlavne si vždy drž ruky hore, ten chlap udiera silou kladiva!“

Na začiatku druhého kola sa spustil ozajstný lejak. Oblohu prečesávali blesky, ani čo by zhora čerti vrhali ohňové oštepy. Walker ihneď napochodoval k Bubbovi. Ukázalo sa, že sa naozaj neštíti ničoho. Používal proti Bubbovi tvrdé, zakázané techniky. Robil presne to, čo poradil svojmu predchodcovi: snažil sa Bubbovi rozseknúť obočie lakťom. Hlavičkoval mu do tváre, až pokiaľ sa z čierneho nosa nepustila červená krv. Dokonca skúšal súperovi podložiť nohu...

Tu už rozhodca Joe Midnight nemal žiadne slovo. Mohol len bezmocne zatínať zuby a prizerať sa nerovnému boju. Ak teda nechcel skončiť s guľkou medzi očami.

Potom prišlo niečo, čo si nik z obyvateľov Pragtownu neželal vidieť.

Walker ustál jednu dobre mierenú Bubbovu ranu pravačkou a kontroval vlastným zadným direktom. Vložil do toho všetku svoju silu i telesnú váhu. Škrípali mu zuby, tak silno zaťal päsť. Vzduch zasvišťal...

A Bubba, ktorý svoju ruku ešte nestihol stiahnuť naspäť do krytu, dostal na čeľusť ranu ako bizóním kopytom.

Pred očami sa mu rozkýval svet. Potom uvidel, ako mu v ústrety beží podlaha ringu.

***

Diváci stuhli a Walker triumfálne vykríkol. Joe Midnight pribehol k svojmu zverencovi a vzal do rúk jeho hlavu. Vydýchol si, keď videl, že Bubba má v očiach stále iskru. Začal nahlas počítať, zatiaľ čo kvapky dažďa bičovali jeho zátylok.

***

Nebolo to po prvý raz v jeho kariére boxera, čo šiel Bubba k zemi. V skutočnosti stál proti objemnejším, silnejším súperom v ringu mnohokrát – a neraz ho tvrdá rana prinútila klesnúť. Ibaže... Dobrý boxer nie je ten, ktorého nikdy nezrazia. Dobrý boxer je ten, kto sa zakaždým prinúti znova postaviť. Nie je to len otázka fyzickej zdatnosti.

Je to otázka vôle.

A pokiaľ išlo o ňu, bol Bubba nezlomný.

S roztrasenými nohami pokľakol na jedno koleno. Zhlboka nadychoval a vydychoval. Jeho čierna hruď sa vydúvala a zasa klesala. Keď Joe Midnight zvolal číslicu OSEM, Bubba sa postavil a prikývol, že jeho schopný bojovať ďalej. Tvár mal pokrčenú a jedno oko nepekne opuchnuté, no odmietol sa vzdať.

Walkera to očividne rozzúrilo. Chcel sa do južanského šampióna ihneď pustiť, aby ho dorazil, no chlap pri ringu, ktorý bol poverený časomierou, zahlásil koniec druhého kola. Joe Midnight ukázal Walkerovi prstom, nech sa poberie do svojho rohu.

Starosta mal však iné plány.

Posotil Midnighta s takou razanciou, že Joe preletel pomedzi povrazy a skončil na rozbahnenej ulici, aký dlhý taký široký.

A Walker sa už aj hnal na Bubbu.

Bubba, ktorý sa stále ešte celkom neotriasol z poslednej pekelnej rany, uhýbal zo strany na stranu, uskakoval... Ocitol sa však v úzkych. Jeho boj o víťazstvo sa odrazu zmenil na boj o prežitie. Publikum všetko sledovalo so zatajeným dychom.

A keď sa zdalo, že pred Walkerovými ranami niet viac úniku...

BAAAM!!!!

Ozval sa obrovský tresk a všetko na chvíľu zmizlo v silnej žiare. Hlavnú ulicu zaplavilo oslepujúce svetlo. Zdesení ľudia si zakrývali oči a podaktorí sa vrhli k zemi.

Blesk z rozčertenej oblohy zasiahol priamo stred ringu.

Joe Midnight sa spamätal medzi prvými. Hľadel na miesto, kde pred chvíľou stál provizórny ring, v nemom úžase. Hľadel na zmes latiek a pilín, rozštiepeného dreva a spálených povrazov.

Obaja bojovníci ležali nehybne v sutinách.

Potom sa zdvihol na lakte Walker. Celý roztrasený sa pomaličky pozviechal na nohy. Obrátil sa, lebo Bubba nebol v jeho zornom poli. Walker veril, že vyhral.

Oči sa mu však rozšírili prekvapením. Bubba už tiež stál na vlastných, päste mal vysoko a pohupoval sa zo strany na stranu. Pritancoval k starostovi a začal pracovať na jeho spodku. V priebehu uplynulých kôl totiž pochopil, Walkerova hlava znesie až nezvyčajne veľa – tadiaľ cesta k porážke starostu neviedla.

Bubba začal zasypávať svojho súpera stredne silnými údermi – to aby neprišiel o priveľa šťavy. Nakoniec, už mlel z posledného. Pripravoval si však pôdu na veľkú konečnú delovku, ktorá mala všetko rozhodnúť. Bol rozhodnutý staviť všetko na jednu poslednú ranu.

Udržať sa v troskách ringu po toľkých inkasovaných ranách však bolo takmer nadľudské úsilie. Všetky Bubbove unavené  svaly napriek tomu pracovali ako jeden dokonalý stroj. A Walker tiež už lapal po dychu. Jeho pozornosť po toľkých rýchlych výmenách ochabovala. Bol vyčerpaný, očividne mal už všetkého plné zuby.

Bum-bum, bum-bum. Rana, obrana, rana... Päste oboch mužov lietali sem a tam. Nepresností bolo na oboch stranách. Únava si pýtala svoju daň. Lenže potom, v správnej chvíli, v načasovaní presnom na stotinu sekundy, vyletela Bubbova päsť na Walkerov nechránený solar ako rozzúrený býk.

Vzápätí sa stalo niečo, čo sa navždy malo zapísať do dejín Pragtownu.

Walker stuhol. Oči sa mu vypučili z jamiek. Neudržal zvierač a obsah jeho čriev mu vletel do nohavíc. Hneď na to si povracal svoje drahé topánky. A potom už len klesol na kolená. Päsťami sa opieral o podlahu ringu a hlava mu visela medzi plecami. Lapal po dychu. Temné pásiky dažďa ho bičovali po odkrytých predlaktiach. Všetkému bol koniec.

Všetkému mal byť koniec.

S Walkerom sa však niečo stalo. Rozchichotal sa ako šialenec. Zdvihol hlavu. Nitky dažďovej vody mu stekali po skrvavenej, zlosťou pokrivenej tvári. „To ste si... cha-cha... vážne mysleli... že... cha-cha... ste vyhrali? Že... len tak odtiahnem?! Cha-cha! Ste vážne... mimo... otče... vy všetci... Zomriete... Cha-“

Zahrmel výstrel. Bola to rana ako z jasného neba. Walker ostal stáť ani prikovaný. Výraz v jeho tvári sa zo škodoradostného zmenil na prekvapený. Pozrel dolu a uvidel zväčšujúcu sa červenú škvrnu na svojej hrudi. Biela košeľa rýchlo nasiakla jeho krvou.

Walker klesol na kolená. Prekvapenie vystriedal šok. Oči mu behali z tváre na tvár, hľadajúc vraha, ktorý sa opovážil naňho vystreliť, keď sám nebol ozbrojený. Nikdy však nezistil, kto mu to urobil. Padol tvárou dolu ako sťatý a už sa nepohol.

Obyvatelia Pragtownu spod prístreškov, kam sa ukryli pred dažďom, vydesene hľadeli na zrútený ring, akoby to boli divadelné dosky, na ktorých sa práve odohráva nečakaný zvrat v poslednom dejstve.

Videli otca Mellowa stáť v Bubbovom rohu s revolverom v roztrasenej ruke. Kňaz mal otvorené ústa a sťažka vydychoval. On však nebol tým strelcom. Než bojoval sám so sebou, či potiahnuť alebo nepotiahnuť kohútik, urobil to niekto zaňho.

Marsh Mellow pomaly otočil hlavu smerom k Salloonu.

Na verande pri lietacích dverách stála Klara Pechvogelová s brokovnicou v ruke. Z hlavne sa ešte dymilo. Klaru sprevádzali dvaja ozbrojenci. Zrejme už dávno prešli na jej stranu. A takých bolo viac – ukázalo sa, že vernosť banditov siahala len potiaľ, kým bol Walker nažive. Ani jeden z nich totiž neobrátil zbraň proti žene, ktorá zradila ich vodcu. Naopak. Zišli sa pri zábradlí verandy, postavený do radu vedľa seba. Oproti nim stáli na sutinách ringu Marsh Mellow a Joe Midnight, podopierajúci Bubbu Smitha. Oddeľoval ich od seba rozbahnený pás zeme.

„Tak, meine Herren,“ riekla Klara bezvýrazným hlasom, „to by sme mali.“

Obrátila sa k chlapovi po svojej pravici a čosi mu pošeptala. Ten prikývol a vzdialil sa. Na chvíľu všetci na ulici zamrzli v napätom očakávaní. Nečakali od tej ženy nič dobré.

Keď sa poskok vrátil, boli s ním chlapec a dievča, čo predtým Klara dala odviesť rodičom. Boli obriadené a odeté v čistých nových šatoch, vyzerali skoro ako zo škatuľky.

„To je moja Elisabeth!“ zaúpel akýsi ženský hlas.

„Deti sú v poriadku,“ riekla Klara a sklonila hlaveň brokovnice. „Môžu ísť. Domov. Geht schon.“

K Salloonu pribehli rodičia detí, poobjímali svoje ratolesti a odviedli ich do bezpečia.

„So,“ riekla Klara, „Teraz nasleduje otázka, čo bude ďalej. “

„Walker niečo sľúbil,“ ozval sa Marsh Mellow, „a ten sľub by mal byť dodržaný.“

Klara zahmkala. „Bol to jeho sľub, nie môj, nicht wahr?“

„Znamená to, že neodídete?“ opáčil Mellow a pevnejšie uchopil rukoväť svojho revolveru. Joe Midnight a Bubba stáli po jeho boku.

Klara sa ľadovo usmiala. „Otče, otče. Vy ste traja, nás je trinásť. Myslíte, že máte šancu?“

Muži v ringu boli do nitky premočení. Voda im kvapkala z obočí. Bubba krvácal a sotva stál na nohách. Situácia bola zúfalá.

„Štyria!“ ozval sa zrazu čísi hlas. Bol to bývalý starosta Honor. Prešiel dopredu a postavil sa vedľa kňaza.

„Piati!“ pridal sa ďalší hlas. Tento patril starému Hakerovi. Tiež sa pridal k ľuďom pri Marshovi Mellowovi.

Ozval sa ešte jeden hlas a potom ešte jeden. Ľudí, ktorí sa pridávali na stranu odporcov Walkerových pohrobkov, postupne pribúdalo, až z nich vznikol jednoliaty dav. 

„Tak, a čo teraz?“ spýtal sa Marh Mellow Klary Pechvogelovej. Bol do nitky premočený, dažďová voda mu kvapkala z brady a z rúk. „To nás chcete všetkých postrieľať? Lebo ináč to nepôjde, ako vidíte. Potom si môžete vládnuť mestu duchov.“

Klara zakrútila hlavou. Na tvári jej hral ľadový úsmev. „Mám na toto miesto priveľa nedobrých spomienok. Už dávno snívam o tom, že začnem nový život na inom mieste. Neostala by som tu, ani keby ste mi zaplatili. Len ma zaujímalo, nakoľko ste statoční. Do rána sme preč. Viel Glück.“

Kývla hlavou, nech ju banda nasleduje a odobrala sa do Salloonu.

Búrka sa vtedy už pomaly utišovala. Hustý lejak prešiel do občasného popŕchania, hrmenie sa postupne vzďaľovalo. Bratt Honor a starý Harker začali prevolávať Bubbovi na slávu. Ľudia vzali unaveného boxera na plecia a oslavovali ho ako svojho hrdinu.

Joe Midnight si znova nasadil svoj deravý klobúk, ktorý mu odletel z hlavy, keď ho Walker vyhodil z ringu, pozrel na stále ešte bledého i zaskočeného Marsha Mellowa, a s úsmevom riekol: „Tak, a je koniec. Vyhrali sme, otče. Váš plán vyšiel. Ale je už neskoro a ráno vás čakajú ráno bohoslužby, tak by ste sa mali trochu vyspať. A my ostatní vlastne tiež. Bol to sakramentsky dlhý deň...“

THE END