Utorok

Slnko stúpalo po jasnej oblohe. Suché krovie, hnané vetrom, robilo naprieč hlavnou ulicou kotrmelce. Obyvatelia Pragtownu boli pod hrozbou vyzvaní zhromaždiť sa pred Salloonom. Dohliadali na nich Walkerovi muži s puškami v rukách.

Špinaví hrdlorezi sa neštítili ničoho, takže nebolo radno im protirečiť. Mali dlhé kabáty, na hlavách klobúky a na opaskoch po dva revolvery. V rukách držali pušky – brokovnice a henryovky. Keby sa čokoľvek zomlelo, boli pripravení strieľať. Mali svoje rozkazy. A všetci do jedného Walkera uznávali ako svojho chlebodarcu i vodcu.

Pravda, veľká miera ich rešpektu pramenila zo strachu. Dobre vedeli, čoho je schopný. A to aj voči vlastným ľuďom. Neraz kruto, vlastnou rukou vytrestal tých, čo sa opovážili vzniesť námietku proti jeho plánom. Buď ich pred očami ostatných vyplieskal jazdeckým bičíkom, alebo do nich vyprázdnil zásobník svojej štyridsaťštvorky. Walker jednoducho nepoznal zľutovanie. Práve vďaka tomu sa mu tak dlho darilo držať v rukách moc nad svojou bandou i celým mestom.

Marshall Mellow, ktorý sa zhromaždenia tiež zúčastnil, si bol týchto faktov plne vedomý – takže  pritom, čo malo o chvíľu na ulici nasledovať, iba bezmocne zatínal päste...

Lietacie dvere Salloonu sa otvorili a vystúpil Walker. Týčil sa nad ostatnými ako obor. Hustá čierna brada mu dodávala zlovestný, priam diabolský ráz. Bol ozajstným stelesnením dravej mužnej sily. Veď aj žil podľa hesla, že človeku nič do lona len tak nespadne – musí si to vziať sám.

Najmocnejšieho muža Pragtownu sprevádzala krásna Klara Pechvogelová. Povrávalo sa, že Walker ju zachránil z pazúrov krvilačného indiánskeho kmeňa a potom osobne popravil jej milenca, aby patrila iba jemu. Teraz mala odeté drahé, plecia odhaľujúce šaty červené ako krv. Labutie hrdlo krášlil perlový náhrdelník. Vlasy mala stiahnuté do drdolu na temene hlavy. Napriek všetkej tej paráde vyžaroval z rodenej Holanďanky akýsi zvláštny chlad. Veď poza chrbát ju aj volali Ľadová Kráľovná.

Za dvojicou vystúpila zo Salloonu Walkerova dvojčlenná osobná stráž.

Dav sa utíšil, keď uvidel starostu s jeho družkou, a Walker spustil: „Občania Pragtownu! Asi to ešte neviete, ale moja milovaná Klara“ – pri tých slovách vzal ženu po svojom boku okolo pliec – „nemôže mať potomstvo. Nie po tom, čo jej vyviedli Indiáni. Dal som jej peniaze, dal som jej prepych, núkal som jej moc – ale nič z toho ju neuspokojilo. V jej srdci stále ostalo prázdne miesto. Materinský pud, veď ja tomu rozumiem. A to je práve dôvod, prečo sme sa tu dnes zišli. Mnohí z vás totiž deti majú, a podaktorí aj dve tri! Nuž načo jednej rodine toľko hladných krkov, nemám pravdu?“

V dave to zašumelo. Ženy pritiahli svoje ratolesti bližšie v zlej predtuche. Hlavne pušiek Walkerových mužov na výstrahu klesli nižšie. Sledovali ľudí z každého možného uhla, tak, aby nik nemohol ujsť. Ozbrojenec opretý o zábradlie na balkóne Salloonu prežúval tabak a pohŕdavo si odpľul.

Walker pustil Klaru, zahákol si palce do vreciek svojej elegantnej čiernej vesty a pokojne sa prechádzal po verande Saloonu. Drevené latky pod jeho váhou bolestivo vržďali. „Poviem vám, ako to bude...“ 

O chvíľu nato boli dospelí a deti oddelení na dve strany ulice. Deti boli Walkerovými poskokmi zoradené do radu vedľa seba.

Klara podišla k najbližšiemu dieťaťu, asi osemročnému dievčatku so zafúľanými lícami, oblečenému v potrhaných šatočkách. Žena sa zohla k malej a skúmavo si ju obzerala. Záujem v jej očiach však nebol srdečný, skôr odmeraný, studený. Pozrela dievčatku na nechty jednej ruky. Hrubými pohybmi otočila malú blond hlavičku najprv na jednu, potom zasa druhú stranu. Nakoniec prinútila dievčatko otvoriť ústa prezrela si jeho chrup.

Tento postup zopakovala pri každom z detí. Väčšinou nad nimi len zakrútila hlavou, ale dvakrát povedala „Ja wohl.“ Nič viac. Ale aj to stačilo, aby ozbrojenci odviedli vybranú dvojicu, chlapca a dievča vo veku asi 4 a 7 rokov.

V dave sa ozval nárek. Ktorýsi muž, zrejme jeden z otcov odvedených detí, sa neovládol a vyrazil vpred. Ďaleko sa nedostal – zastavila ho pažba pušky Walkerovho banditu a privodila mu mrákoty. Z rozbitých úst sa mu valila krv. Dvaja farmári odtiahli raneného preč do bezpečia. Walker sa tomu iba škeril.

Marsh Mellow sa všetkému bezmocne prizeral. No zlosť v ňom rástla a rástla... Bol to nový pocit, kňaz takmer nepoznával sám seba. Učili ho predsa, že podľa knihy kníh treba nastaviť aj druhé líce... Ale toto už nebola škola, bezpečné ústranie za múrmi kláštora. Toto bola skutočnosť.

Klara a deti zmizli v tmavých útrobách Salloonu.

„Nejaké námietky?“ Zaškľabil sa Walker a ostro pozrel do očí kňaza Mellowa. Ten však, rovnako ako ostatní, mlčal. No zrak nesklopil. Držal hlavu hore a mračil sa, plný vnútorného vzdoru.

„Myslel som si,“ uzavrel Walker, pohladil si bradu a nenáhlivo odkráčal v sprievode svojich ochrancov lietacími dvermi späť do drevenej budovy.

****

Hovorili mu Švihnutý Joe. Vyzeral na osemnásť, správal sa na osem, no nik nevedel, koľko má vlastne naozaj rokov. Nemal žiadnu rodinu. Po Pragtowne behával bosý, spával v stajniach či slamníkoch, miloval kone a nebol súci na žiadnu poriadnu robotu. V podstate žil z milodarov obyvateľov mesta.

Na jednu vec sa však predsa len hodil...