Rád rytierov bieleho goliera

Muži z kráľovej elitnej ozbrojenej jednotky sa pod hradbami zišli s radovými členmi hradnej stráže, aby si pred hroziacim bojom vypočuli inštruktáž kapitána Miesiželeza. Zvony bili na poplach už od úsvitu (toho rána bol nevídane karmínový), kedy sa na horizonte zjavil prvý šík nepriateľskej armády a na hrade panoval všeobecný rozruch. Ozbrojenci sa preto museli prepletať medzi bedákajúcimi starenami, ruky zalamujúcimi manželkami a rozkokošenými deckami, pre ktoré náhly stav ohrozenia znamenal len novú vyhliadku na napínavé dobrodružstvo. Jedine muži vo veku pätnásť až osemdesiat rokov sa im hrnuli z cesty – možnosť, že by boli povolaní do záložných radov, lenivých kupcov ani roľníkov navyknutých nanajvýš na obracanie motyky, príliš nenadchýnala.

Kapitán Miesiželezo, posledný z rodu ryšavých trpaslíkov v Stredovlasti, s ramenami šírky dvojkrídlovej dubovej skrine na šaty, si stanul na vyvýšenú tribúnu a rozhovorený dav ihneď stíchol. Už len pohľad na tohto statočného bojovníka v lesklom brnení, ktoré sa v neskorom augustovom slnku lesklo ako diamantový poklad, vyvolával bázeň a rešpekt.

„Čujte moje slovo, synovia Stredovlasti, hrdý ľud kráľa Fafamíra, vládcu siedmych zemí!“

Jeho hlas zaburácal intenzitou hromu a vojsko i civilisti našpicovali uši, až vyzerali ako elfskí emigranti.

„Dnes stojíme pred veľkou skúškou. Za bránami je nepriateľ, ktorý si prišiel po naše životy a ja vidím vo vašich očiach, že máte strach... veľký strach.“

Niekoľko poslucháčov kajúcne sklopilo zrak k zemi. Z diaľky začal na nádvorie pozvoľna doliehať zvuk vojnových tamtamov. Tram-tram, bam-bam. Tram-tram, bam-bam! Išla z toho husia koža.

Miesiželezo pokračoval: „A môžete mi veriť, že ja ho mám tiež. Po tom, ako nás zvedovia informovali, že k hradu sa blíži neznáma sila, s akou sme sa doteraz nemerali, bojovníci, čo na výstrahu nosia na krku oprátku, mi veru prišlo úzko. Tak úzko... stiahlo mi z toho črevá... vyschlo mi v krku... vlastne... Boha jeho, veď ja sa celý klepem!“

Oči publika sa rozšírili údivom. Motivačný príhovor sa akosi uberal nečakaným smerom. Z hlasu kapitána Miesiželeza vyprchala všetka sebaistota. Nahradilo ju čosi iné. Panika.

„Toto nemá zmysel! Sú to barbari! Vezmú nám naše ženy a deti, náš majetok, naše životy! Prídeme o všetko! O VŠETKO!“

S týmito slovami úprimného zúfalstva pustil z ruky svoju slávnu bojovú sekeru (dopadla ostrím na podlahu tribúny a rozštiepila jednu z latiek vo dvoje), a zoskočil priamo do sedla pristaveného gaštanového poníka. Ostrohy mu zakvačil do bokov, až kôň vypúlil oči a vyštartoval k hradnej bráne, ktorá sa práve zatvárala. Rozvíril mračná prachu a stihol to len tak tak. Poník cestou vypustil za hrsť čiernych bobúľ. Nikdy potom už ho nik nevidel. Nie poníka, kapitána. Vlastne – ani toho poníka.

Situácia sa začínala vymykať z rúk rýchlosťou padajúceho hovna. Kráľ Fafamír, náš drahý a spravodlivý panovník a vládca (nech je mu žena verná a deti zdravé a tak ďalej a tak podobne) bol v posledných týždňoch od rána do večera pohrúžený do novej spoločenskej hry Dračí brloh a jedine Miesiželezo, jeho prvý kapitán a veliteľ ozbrojených síl držal krehké panstvo pokope. Ak sa urýchlene, vlastne hneď v tomto okamihu – než sa náhlou stratou vrchného veliteľa stihne mužstvo demoralizovať – niekto  neozve a neprevezme velenie, rozpráši nás cudzí nepriateľ skôr, než poviete hobit. A bubny bojového pochodu sa ozývajú stále hlasnejšie a hlasnejšie...

„Ehm, ehm,“ odkašľal som si. Ten starý trik na získanie pozornosti na počudovanie vždy zaberie.

Vyštveral som sa na miesto môjho predrečníka. Nervózne pohľady sa upli mojím smerom a za guľky ma zovrela Tréma. Nikdy predtým som pred obecenstvom nerečnil. Som bojovník, mojou zbraňou je chladná oceľ, nie slová. Ale všetko je raz po prvýkrát. A niekedy to ani nebolí.

„Áno, skutočne máte v očiach strach,“ začal som nie príliš povzbudivo – vlastne som len nahlas vyslovil prvú myšlienku, čo mi napadla keď som sa na nich zhora díval, „a vedzte, že tak je to v poriadku. Kto sa nebojí neznámeho, je... blázon!"

Pocítil som náhly záchvev inšpirácie, tak som rýchlo pokračoval: "Ale vy... statoční obyvatelia tohto slávneho hradu... vy dnes dostanete príležitosť ukázať, čo vo vás je. Možno jedného dňa sa naše putá pretrhnú, možno jedného dňa nás votrelci prevalcujú, ale ten deň nebude dnes! Lebo dnes... DNES – BUDEME – BOJOVAŤ!“

„Ááánooooooooo!!!!!!“

Ľudia zdvihli ruky a mávali zaťatými päsťami. Ktosi vyhodil helmu (za také zneváženie dôležitej časti vojakovej povinnej výbavy sa obvykle stína pravá ruka v zápästí, ale dnes mu to asi prejde), zaleskla sa v slnečných lúčoch. Asi mám v hlase prirodzenú autoritu alebo čo – dôležité je, že prvá bitka tohto dňa bola úspešne za nami. Teraz bola na rade tá ťažšia časť.

Než som stihol pokračovať s rozkazmi, z jednoliatej tváre davu sa vylúpla hrbatá starena v čiernom habite. Na hlave mala kapucňu, tienila jej zvráskavenú tvár. „Proroctvo sa napĺňa... blíži sa búrka... veľká búrka. Stvorenia z ďalekých krajín si našli cestu k nám a beda tomu, kto sa im postaví do cesty.“

Tak ja tu pracne dvíham morálku a ona div že nerozpučí plody mojej práce jedinou vetou. Okrem toho na oblohe niet takmer ani mráčika, tak neviem, o akej búrke to bľaboce.

„Zaujímavé, pani – ehm, akosi som nezachytil vaše meno. Ale čo sú to vlastne za stvorenia?“, spýtal som v snahe znieť ľahostajne a zároveň trochu výsmešne. „Goblini, trolovia? Či jedno alebo druhé, už sme mali tú česť. Bolo to o vlas, ale zvládli sme to. A obstojíme znovu, keď je treba.“

Ozvalo sa súhlasné mrmlanie. Ktosi zvolal dáme im do zubov, leprechaunom pojebaným!

Starena švihla rukou na znak nesúhlasu. Hlas sa jej triasol vytržením. Výstražne vztýčila hrozivo pokrútený ukazovák: „Ani jedno ani druhé! Je to cudzia, zlá rasa z iného sveta! Tieto... beštie sú naplnením prastarého proroctva. Hovorí sa v ňom o tvoroch, čo nepoužívajú studené ani strelné zbrane, o tvoroch tak hrozivých, že bojujú len svojím jazykom!“

Keď ide len o to, čert to ber, tých dáme do laty raz dva, zašumelo v dave.

„Kuš!“ skríkla čarodejnica a uťala hlasy plné novej nádeje. „Ich jazyky sú neobyčajné! Sú ostrejšie než bájny kráľov meč!“

Zvládlo hrobové ticho, ešte aj slnko na okamih zaliezlo za osamotený rozložitý oblak a muchy bzučali len šeptom. Priam som videl pred sebou tie myšlienky, čo kolovali v okolitých hlavách: bájny kráľov meč, legendárna zbraň, čo zachránila ľud zakaždým, keď všetko ostatné zlyhalo. Ten meč sťal hlavu Mordechujovi Príšernému, nositeľovi temného šperku. Ten meč vyrval klbko čriev z brucha Šedého čerňokňažníka z Hnedej veže. A vojsko, ktoré práve zaplavilo širokú planinu pred hradbami, je vyzbrojené silnejšími zbraňami? To je koniec, bratia a sestry! Nastal deň posledného súdu!

Začínalo sa mi to vymykať z rúk. Koľko škody môže narobiť jedna babka kverulantka! Nenápadne som mrkol po vernom priateľovi, vlajkonosičovi Etssonovi. Očami som mu naznačoval, čo má robiť. Etsson sa zažltnutým nechtom poškrabal po špicatej brade vsadenej do tváre poloretardovaného orka, potom mu to docvaklo (až ste videli to rozjasnenie v jeho výraze), presunul sa k starene, zdrapil ju pod pazuchy a vliekol ju preč. Pätami ryla do pôdy dve rovnobežné brázdy.

Ostali po nej len výstražné výkriky o blížiacom sa Konci a aj tie vietor čochvíľa odvial do zabudnutia.

„A teraz, keď je... čarodejnica preč,“ riekol som temne, „VŠETCI NA SVOJE MIESTA!“

Rozbehli sa na určené posty. Lukostrelci, oštepári, zbrojnoši, šermiari i vylievačky kotlov s horúcim slepačím vývarom zaujali nacvičené pozície v očakávaní prvého náporu. Sám som sa vyštveral na cimburie a pod kráľovou vlajkou pomocou diaľkohľadu pozoroval blížiace sa vojsko ako pod zväčšovacím sklom.

Z toho pohľadu vám mohli naskočiť zimomriavky, z toho pohľadu vás mohol trafiť šľak.

Armádu tvorili ľudia – muži, o tom nebolo pochýb, celkom určite tvory z mäsa a kostí. Na krku mali oprátky, ktoré predtým na smrť vydesili Miesiželeza. Oprátky boli úhľadne zastrčené na bielymi goliermi bielych košieľ do tých najzvláštnejších uniforiem, aké som kedy videl: boli čierne ako noc, zvrchníky aj nohavice, so strihom, ktorý mohol znamenať len nepohodlie ich nositeľa. Pod členky siahajúca obuv z kože pobitých a zaiste divých zverov sa im zlovestne leskla.

Bojovníci sa tvárili smrteľne vážne, ich výraz jasne prezrádzal životný postoj „všetko alebo nič.“ Podaktorí cerili vlčie zuby v divokom úškrne, akoby nedočkavo bažili po našej krvi. Stále som však nevidel na tie ich slávne ostré jazyky...

Prehltol som akúsi neprirodzene veľkú guču a obzrel si ich výzbroj. Každý muž sa kryl menším obdĺžnikovým štítom s úchytkou na bočnej strane. Štíty boli rovnako čierne ako ich odevy a vyrobené pravdepodobne z hrubej kože. Druhou rukou, v ktorej zvierali akýsi zväzok s pergamenmi, po štíte rytmicky udierali. Uvedomil som si, čo vydávalo ten zvuk bojových bubnov. V tých spisoch budú zrejme magické formulky. Už len to nám chýbalo, aby tu lietali ohnivé gule. Slamené strechy chyží sa chytia raz-dva.

Potešujúcou správou na druhej strane bolo, že ich nesprevádzali obliehacie stroje. Ani chýru po katapulte, ani slychu po baliste. Dokonca nevliekli so sebou ani len rebríky – to by ma zaujímalo, ako sa chcú šplhať na naše hladké múry... Nuž, čoskoro zistíme, ako sa veci naozaj majú. Boh nám pomáhaj, ak stará čarodejnica vravela pravdu.

Tesne predtým, než by sa nepriateľské vojsko dostalo na dostrel našich zbraní, zastavilo. Z predného voja sa vyčlenil jeden jediný bielovlasý bojovník a presunul sa bližšie k hradu. Prikázal som nestrieľať. Zatiaľ.

Bojovník vôbec nebol urastený, ako by bol človek čakal, a jedine jeho ustaraná tvár plná vrások dávalo najavo, že zrejme už zažil nejednu krušnú chvíľu na bojisku.

„Chcú vyjednávať!“ zvolal ktosi za mojím chrbtom.

***

John McKenzie, doktor práv, starší spoločník firmy Matlock a synovia.

Tak sa mi ten čudný rytier s bielym golierom predstavil. Vyšiel som mu v ústrety, stretli sme sa kúsok za padacím mostom, v škvrnitom tieni košatého javora. Čakal, že na mňa urobí dojem, keď uvedie svoj urodzený pôvod a šľachtické tituly, o akých som jakživ nepočul. Nemýlil sa. Mal som z neho bobky, aj keď navonok som hral pána Suveréna. Podal som mu chladne ruku (domnelú magickú knihu zatiaľ podržal pod pazuchou druhej ruky) a predstavil som sa. Ani brvou nemihol.

„O čo vám ide, Sir?“ opáčil som.

„Naša spoločnosť sa špecializuje na zabezpečenie právnej ochrany majiteľov ochranných známok. Týmto vám oznamujeme, že náš klient, filmové štúdiá Univerzál, vás žalujú na dvadsať, slovom dvadsať miliónov dolárov, ak sa ihneď nevzdáte všetkých práv k užívaniu registrovaných značiek Fafamír, Stredovlasť, Miesiželezo – a ďalších podľa priloženého zoznamu – v prospech nášho klienta, ktorý je ich právoplatným vlastníkov. Dokazujú to listiny o prevode práv z dnes už zosnulého spisovateľa J. R. Smolkiena, ktorého syn ich láskavo sprístupnil nášmu klientovi. Mám ich samozrejme vo svojej aktovke.“

Nevedel som, čo je to aktovka alebo registrovaná značka, ale  znelo to výhražne. Srdce mi tlkotalo až v krku. Síce mi veľká časť jeho rečí nedávala zmysel, no vycítil som, že sa musím mať na pozore. V hlave mi rezonoval najmä výraz „ak sa ihneď nevzdáte.“ Cítil som na svojom chrbte pohľady obyvateľov hradu a chvíľu som musel zápasiť s nevoľnosťou, ktorá ma prepadla pri náhlom uvedomení si obrovskej zodpovednosti sa všetkých tých ľudí. Nesmiem to teraz pomrviť, musím vyostriť zmysly a plne sa sústrediť. V stávke je príliš veľa... a vtedy sa dá spraviť len jedno.

Hrať vabank.

Založil som ruky vbok. „Čo ste to vraveli, že sa stane, ak sa nevzdáme?“

Rytier McKenzie vyceril vzorovo udržiavaný chrup v samoľúbom úškrne. Všimol som si, že jeho jazyk vôbec nie je ostrý ako hrot kordu alebo špička oštepu. Bol to celkom obyčajný, zaoblený ružový jazyk, akých som videl habadej. S tým mi v nijakom prípade nemohol spôsobiť žiadne zranenia, ani keby sa odušu snažil. Ale z čoho potom pramení jeho sebavedomie? Nedávalo mi to zmysel.

„Potom z vás zoderiem aj kožu. Prídete úplne o všetko. Mám tu armádu mladých ambicióznych absolventov, ktorí horia nedočkavosťou, aby vás mohli oholiť na kosť. Bol by to ten najlepší odrazový mostík v ich kariére.“

Jeho vyhrážka ostala visieť vo vzduchu ako novoročný obesenec. Bojové bubny rytierov-absolventov (zrejme chcel povedať adeptov) hrali svoj otravný rytmus tram-tram, bam-bam. V hlave sa mi zatiaľ točili kolieska, rodila sa myšlienka. Potreboval som získať trochu času.

„Myslíte si, že to naozaj dokážete?“ nadhodil som. „Že máte proti nám šancu? Vaša výzbroj nevyzerá veľmi pôsobivo a videl som už aj hrubšie brnenie, než čo nosíte vy.“

Rytier sa rozchechtal, až sa mu zadrhol hlas on si musel z vrecka vytiahnuť poskladanú bielu vreckovku a odkašľať si do nej trochu hlienu. Potom vyslovil akési zaklínadlo a ja som na stotinu sekundy zaúpel v predtuche čohosi zlého.

„Legislatio partide cliente! Legislatíva je na našej strane. Tu,“ zamával rukou, v ktorej držal zväzok, o ktorom som teraz už predpokladal, že obsahuje prísne utajované formulky tej najtemnejšej mágie, „mám zbierku medzinárodných smerníc o ochranných známkach. Všetci moji ľudia tu majú vlastnú kópiu a ovládajú ju naspamäť, stranu po strane. A v aktovkách máme podklady, zmluvy a spisy k tomuto prípadu. Je to kvantum dôkazov, vyše dve tony papierov a všetky vo váš neprospech. Tak si to spočítajte.“

A ja som si to spočítal. Ako som už vravel, potreboval som čas. Potreboval som ho, aby som pozorne ošacoval jeho armádu. Mladí, to je pravda... Je ich možno pät tisíc, možno aj viac. To je takmer štvornásobná presila. Ale koľko je v nich sily? V prednom šíku stáli bok po boku veľmi protichodné typy – vyziabnutý vedľa tučniaka, dlháň vedľa krpáňa. Spoločné mali, že boli po dlhom pochode zadýchaní. Všetci do jedného, niektorí dokonca s červenými fľakmi na lícach a upoteným čelom. To bol v danom okamihu jediný poznatok, čo som potreboval vedieť. Lenže čo ak  to nie sú bojovníci, ale čierni mágovia? Potom sú naše dni tak či onak zrátané. Lenže ak sú mágovia, prečo nefungovalo zaklínadlo ich zástupcu, čo na mňa pred chvíľou uvalil? Priveľa rozmýšľania múti hlavu, hovorievala moja stará mať, a tá veru o živote niečo vedela, to si teda píšte.

Zdvihol som hlavu k svetlomodrej oblohe, nastavil tvár povievajúcemu vetru. Listy javora ľúbezne šuchotali. V diaľke zaspieval škovránok. Krásny deň na umieranie.

Vytiahol som z pošvy meč a uchopil ho oboma rukami.

„Nič nebude,“ prebodol som rytiera McKenzieho z rodu Matlockových synov – zatiaľ len pohľadom. Spravil som krok vpred.

„To...“ zajachtal a magická zbierka mu vypadla z ruky. Snažil sa schovať za svoj štít. Na ruke, ktorou zvieral úchytku, mu zbeleli hánky. „To je ŠIALENSTVO!“

Pokrútil som pomaly hlavou; pohľadom som ho teraz priam spaľoval. „Nie, nie je. TOTO – JE – STREDOVLÁÁÁÁSŤ!“

Súčasne s výkrikom som k nemu priskočil. Vo vzduchu sa mihla smrtiaca čepeľ. Rytier si ani nestihol uvedomiť čo sa to vlastne stalo, keď mu hrot môjho meča hladko prešiel koženým štítom, potom hruďou a napokon vykukol vzadu medzi lopatkami. Z prebodnutých pŕs vyrazil prúd krvi, štít s magickou knihou vypadli z šokovaných rúk na zem a horúca tekutina ma ostriekala rovno do tváre. Musel som vyzerať ako Boh pomsty po víkendovej žúrke.

Než rytier dodýchal, bolo počuť hvízdanie vzduchu v prebodnutých pľúcach. V tvárach jeho bojovníkov sa spustilo krupobitie pocitov. Obočie im vyletelo až k hviezdam, sánka klepla o popraskanú zem, oči na pol hlavy. Sebavedomie bolo zrazu fuč. Ohlásilo sa Prekvapenie a na dvere už klopalo Zdesenie. Podaktorí sa dokonca už nenápadne otočili a po špičkách sa vydali na ústup.

Vytiahol som z rytiera McKenzieho meč (zaliala ma druhá spŕška životadarnej tekutiny – to by ste nepovedali, koľko jej mal ten vetchý mužík v sebe) a nechal telo žuchnúť na tvrdú zem. Spakruky som si utrel tvár. Na hradbách to zaburácalo radostným bojovým pokrikom. Malý čin neistého rizika pre mňa, veľký hrdinský skutok pre nich. Než sa kto stihol nazdať, obloha potemnela pod prívalom vystrelených šípov. Za chrbtom sa mi ozval dupot konských kopýt a utekajúcich nôh. Obrancovia hradu sa s hurónskym revom vyvalili na nepriateľské jednotky.

***

Rozprášili sme ich s veľkou pompou. Žiadne smrteľne ostré jazyky nepredviedli a nepomohli im ani čudesné zaklínadlá v tom neznámom jazyku, čo sústavne pobľakovali. Výkriky bolesti a umierania bolo počuť azda aj v susednom kráľovstve. Bola to najslávnejšia bitka všetkých čias, bujaré oslavy trvali celé dva týždne a ja som v tej dobe zasial semienka štyroch detí u štyroch rôznych žien. Kráľovi radcovia ma vrelo odporúčali do šéfovej pozornosti za moje vojnové zásluhy, a tak som sa stal novým kapitánom ozbrojených síl našej malej veľkej zeme.

A o tom pochabom Ráde rytierov bieleho goliera, čo sa tak vrúcne hrnul na jatky, sme už nikdy viac nechyrovali.

© 2011, Mark E. Pocha, art by Cuco